Aktuality

Každoročne sa 1.11 stretávame na Ekumenickej spomienke k pamiatke zosnulých. A výnimkou nebol ani rok 2023. Stretli sme sa v Dome smútku Hájniky, veriaci aj neveriaci. Stretli sme sa aby sme spomínali.

Prišiel čas v roku, keď aj lístie smutno padá zo stromov – chystajúcich sa k odpočinku. Je jeseň… A nielen nebo plače, roniac svoje slzy kropí vychladnutú zem… Prišiel čas, keď si viac ako inokedy počas roka uvedomujeme vlastnú pominuteľnosť. Čas, keď spomíname na všetkých, ktorí nás predišli do večnosti a cítime, že aj náš život smeruje k tejto méte… Je čas na zamyslenie… Nie nad tým, kto a prečo nám chýba… Je čas zamyslieť sa nad sebou samým…

Zastávame a rozmýšľame. V spomienkach sme v detstve s rodičmi, starou mamou, či starým otcom, manželkou, manželom, priateľmi, deťmi…. s tými, ktorý už nie sú, ale aj s tými, ktorí sú stále s nami a môžeme sa tešiť z ich prítomnosti. Zrazu sa stávame detinskými. Obmäkčuje nás spomienka, mrazí nás svedomie a viac chceme vidieť vierou tou v srdci skrytou ako videním, zrakom.

Skláňame hlavy pred majestátom smrti s vedomím, že tam sa cesta končí. Stojíme pri hroboch, mlčky, s pohľadom upretým do minulosti, alebo v tichom hovore s blízkymi. Strážime deti, pre ktoré je horiaci plamienok neopakovateľným zážitkom, aby si neublížili. Len teraz, len raz v roku môžu zapáliť veľa, veľa sviečok, a sledovať s naširoko roztvorenými očkami hru ohnivých svetielok a nikto im v tom nebráni. A počúvajú, aký bol deduško, či prastará mať, ako žila, aká bola. Spomienka na mŕtvych – sviatok dušičiek.

Spomíname aj dnes…. všetci v čiernom… len môj kabát sa akosi vymyká z toho smútku svojou farbou …. je biely…. biely ako nádej, že aj keď nás opustili naši blízky máme ešte stále veľa možností ako prežiť svoje životy plnohodnotne, v zdraví a šťastí obklopení rodinou, priateľmi, obklopení blízkymi.

Smrť nám berie blízkych, je krutá a tragická, ale dáva nám na výber

Či budeme smútiť, lebo naši drahí odišli, alebo sa budeme usmievať, pretože žili. Či zavrieme oči a budeme si priať, aby sa vrátili, alebo ich necháme otvorené a uvedomíme si, čo všetko pre nás urobili a čo všetko nám zanechali. Naše srdcia môžu zostať prázdne, lebo ich už  neuvidíme, alebo môžu zostať plné lásky z radostných chvíľ, ktoré sme spolu zdieľali. Pravda je taká, že smrťou sa končí život človeka, ale milovaní ľudia zostávajú v našich srdciach navždy. Je to totiž jediné miesto, kam ani smrť nemôže

A všetci naši zosnulí by si určite priali, aby po mesiacoch bolesti a smútku naše srdcia a mysle naplnila spomienka na človeka, ktorý naplnil myšlienku posledného citátu do bodky: ,,Zomrie len ten človek, ktorý v živote neurobil nič. Ten, kto spravil niečo pre seba, ale i pre iných, pre všetkých, ten zostáva.“ Lebo zomiera len ten, na koho zabudneme… a my predsa nezabúdame… hoc s bolesťou a smútkom v duši, ale s vierou a nádejou sa pozeráme do budúcnosti a kdesi v diaľke vidíme ten biely kabát…. tú nádej v šťastie, vieru v zdravie a budúcnosť našich detí, vnúčat a pravnúčat….

Ďakujem evanjelickej pani farárke, katolíckemu farárovi, pani riaditeľke ZUŠ a členkám SPOZu za zabezpečenie pietnej spomienky.

Galéria