Vážení občania, milí Sliačania…
Dnes 11.11. o 11.11 hod sme s hlbokou úctou a pokorou, na mieste, ktoré dýcha históriou, tichom a spomienkou položili vence a kytice kvetov.
11. novembra 1918 o 11. hodine a 11. minúte zaznela posledná salva pri podpise prímeria vo vlakovom vozni v Le Francport pri severofrancúzskom meste Compiégne, ktorým sa skončila prvá svetová vojna. Na rozdiel od všetkých predchádzajúcich vojen trvalo toto ozbrojené stretnutie nepretržite viac než štyri roky.Utíchli zbrane na západnom fronte. Skončila sa dovtedy najväčšia a najkrvavejšia – vtedy nazývaná Veľká – vojna.
Vojna, ktorá trvala vyše štyroch rokov, prekreslila mapu Európy, rozvrátila staré ríše, priniesla zrod nových národných štátov vrátane prvého Československa, no predovšetkým zanechala hlboké rany v miliónoch rodín. Zobrala životy odhadom dvadsiatim miliónom ľudí. Za každým týmto číslom však nestratil tvár anonymný vojak, ale niečí syn, otec, manžel či brat.
Táto vojna, hoci sa jej hlavné frontové línie tiahli stovky kilometrov od nás, hlboko zasiahla aj naše mesto – vtedajšie obce Hájniky a Rybáre. Zobrala pokoj z tunajších domovov a chlapov z polí vyhnala do zákopov, z ktorých sa mnohí už nikdy nevrátili.
Dnes, keď sa na Sliači presne o 11:11 rozozvučali zvony, nespomíname len na anonymné milióny obetí. Spomíname s hlbokou úctou na konkrétne osudy. Myslíme na 29 našich rodákov, sliačskych synov a otcov, ktorých mená sú navždy vytesané do kameňa nášho miestneho pamätníka. Padli ďaleko od domova, no ich odkaz žije v našom meste už viac ako osemdesiat rokov. K nim sa symbolicky pridávajú aj tí, ktorí položili život bezprostredne po nej, pri obrane rodiacej sa prvej republiky v roku 1919.
Keď si dnes spoločne pripomíname koniec tejto tragédie, našou prvoradou povinnosťou – ako vedenia mesta, ale aj ako občanov a susedov – je pamätať a nezradiť ich pamiatku. Mier, v ktorom môžeme rozvíjať náš Sliač, v ktorom bez strachu vychovávame naše deti a stretávame sa na týchto uliciach, nie je samozrejmosťou. Je to krehký dar. Vyžaduje si od nás každodennú úctu k pravde, vzájomné porozumenie a rázne odmietanie nenávisti ktorá dokáže národy postaviť proti sebe.
Pri spomienke nie je naším cieľom rozdúchavať starú bolesť. Naším prvoradým poslaním je pamätať. Pripomínať si, že mier, v ktorom dnes žijeme bol vykúpený krvou a ľudskými životmi.
Spomeňme si dnes s pokorou na všetkých padlých, na nezvestných a na tých, ktorých telesné i duševné rany z frontu poznačili do konca života. Nech je ich osud varovaním pre budúce generácie a nech odkaz jedenásteho novembra – dňa červených makov a úcty k vojnovým veteránom – v našich srdciach rezonuje vždy, keď sa vo svete opäť ozve vábenie konfliktu.
Ďakujem
