Vážení nositelia svetla viery, ctení hostia a moji drahí spoluobčania,
s hlbokou úctou a pohnutím srdca Vás vítam na tejto ekumenickej spomienke na našich zosnulých. Stojím tu pred vami v tichej pokore, uprostred času, kedy sa jeseň skláňa k zemi a príroda nás učí umeniu odchádzania. Zišli sme sa, aby sme na chvíľu zastavili neúprosný beh všedných dní a premenili tento priestor na spoločný prístav spomienok, úcty a hlbokej ľudskej blízkosti.
Dni, ktoré práve prežívame, majú v sebe zvláštne, nostalgické kúzlo. Sú pretkané niťami spomienok a vôňou chryzantém, no predovšetkým sú zaliate hrejivým jasom tisícov sviečok. Tieto plamienky na cintorínoch nie sú len symbolom svietiacim do tmy. Sú to tiché modlitby stúpajúce k nebesiam, sú to majáky našej nezhasínajúcej lásky k tým, ktorých objať už nemôžeme.
Smrť a strata blízkeho človeka sú tou najhlbšou studňou ľudskej bolesti. Táto bolesť však nepozná hranice konfesií, vierovyznania ani spoločenského postavenia. Pred tajomstvom večnosti sme si všetci rovní. Ako predstaviteľka mesta chcem s úprimnou vďakou skloniť hlavu pred prítomnými duchovnými. Ďakujem vám, že pod touto strechou duchovnej jednoty tkáte mosty porozumenia. Vaša prítomnosť je dôkazom, že hoci k Bohu kráčame po rôznych chodníkoch, v tieni zármutku a v jase nádeje hovoríme všetci jedným, univerzálnym jazykom lásky. Keď dnes v tichu svojej mysle listujeme v knihe spomienok, pred očami nám ožívajú tváre tých, ktorí už prekročili prah večnosti:
Naši predkovia, ktorí svojou prácou a múdrosťou vpísali nezmazateľnú pečať do histórie nášho mesta.
Naši najbližší – rodičia, ktorých dlane nás chránili, partneri, s ktorými sme zdieľali krásu bytia, i priatelia, ktorí prežiarili naše dni smiechom.
Tí, ktorí odišli prirýchlo ako padajúca hviezda, a zanechali v našich dušiach hlbokú, boľavú prázdnotu.
Hoci naša ľudská prirodzenosť pri pohľade na prázdne miesto pri stole smúti, ekumenická spomienka nás učí pozerať sa ďalej. Učí nás veriť, že život sa smrťou nekončí, iba pretvára do novej, tajomnej podoby. Láska je totiž silnejšia ako samotná smrť. Je to puto, ktoré nepretrhne žiadny čas, ani vzdialenosť. Každý človek, ktorý kedy žil v našom meste, v ňom zanechal svoju jedinečnú stopu – piesňou, skutkom, úsmevom či tichým svedectvom života.
Drahí spoluobčania, prajem vám, aby ste dnes z tohto miesta odchádzali s dušou naplnenou hlbokým pokojom a tichou útechou. Nech svetlo, ktoré tu dnes spoločne zapaľujeme, svieti nielen na hroboch našich drahých, ale nech prežiari aj naše každodenné vzťahy. Nech vnesie viac svetla, láskavosti a vzájomného rešpektu do ulíc nášho mesta i do našich domovov.
Všetko má určenú chvíľu a každá záležitosť pod nebom má vhodný čas.
